V súčasnosti majú ľudia tendenciu zaujímať sa len o to, čo je plné senzácie, čo bije do očí a trhá uši, útočí na ich city a pudy, pričom často zabúdajú na múdrosť predošlých pokolení. Avšak tak, ako človek nemôže žiť bez spomienok, tak ani národ nemôže žiť bez tradície.

Každé obdobie, aj to, čo prechádza tými najťažšími skúškami, má našťastie svetielka, ktoré nikdy nezhasínajú. V dnešnej dobe je jedným zo slovenských stálic Jozef A. Mikuš, ktorý sa vďaka Bohu dožil v plnom zdraví svojich 95. narodenín. Jozef A. Mikuš sa múdro zaoberal takými vecami, ktoré sa, na rozdiel od senzácií, rýchlo nemenia. Nepristavoval sa pri zanedbateľných udalostiach a efemérnych radostiach života, ale zaujímal sa o večné pravdy, ktoré sú zakotvené v nemennej tradícii slovenského národa, európskej civilizácie a kresťanstva.

Jozef A. Mikuš, profesiou právnik, diplomat, historik, politológ, vysokoškolský profesor, ale aj kultivovaný spisovateľ, pôsobivší v zložitých súradniciach 20. storočia, ktoré poznamenali dve obludné totality, nacistická a komunistická, bol mimoriadne talentovaným vzdelancom. Práce, čo dosiaľ uverejnil, poukazujú na šírku a hĺbku jeho intelektuálnych záujmov. Tie sa neobmedzovali len na právne vedy či politológiu alebo európsku históriu a medzinárodné vzťahy – disciplíny, ktoré prednášal na amerických univerzitách. Mikušov záber bol široký, čo dokazovali aj jeho takmer encyklopedické vedomosti. Jeho diela, ktoré sú napísané jasne a elegantne, či sú už napísané po slovensky, po francúzsky alebo po anglicky, vyjadrujú dôveru v poslanie slovenského vzdelanca, ktorým je obhajoba podstaty slovenskej politickej individuality, prameniacej z kresťanstva, vďaka ktorému “slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát”.

Jozef A. Mikuš sa usiloval nás inšpirovať, aby sme nasledovali jeho šľachetný príklad, aby sme si volili len vysoké ciele a aby naše konanie za akýchkoľvek okolností viedli iba vznešené ideály. Nabádal nás, aby sme si zo sŕdc a duší vyrvali nenávisť a nahradili ju vierou a láskou, lebo nič nemôže nahradiť dobrotu. Nezostával len pri slovách a princípoch, ale ich aj uplatňoval v praxi.

Dielo Jozefa A. Mikuša je trvalým prínosom pre slovenskú, kresťanstvom inšpirovanú vzdelanosť a kultúru. Tým, ktorí chcú a vedia čítať, pôvodca v ňom predkladá šľachetné zmýšľanie Slovákov a ich zmysel pre pravdu, právo a spravodlivosť, ale aj ich zmysel pre krásu a noblesu života. V životných skúškach, ktorých jeho pokolenie zažilo nemálo, vždy podával svedectvo o láske k Bohu, k slovenskej vlasti, o kresťanských identifikačných súradniciach slovenskej národnej osobitosti v kontexte stredoeurópskom i celoeurópskom.

Kto bol tento človek, ktorý zo svojich 96 rokov prežil väčšiu polovicu života v exile, v dobrovoľnom vyhnanstve?

Kto bol tento človek, ktorého meno patrilo medzi mená tých ľudí, ktorí “zradili a opustili vlasť”?

Kto bol tento človek, ktorého dielo patrilo medzi libri prohibiti, proti ktorému okiadzači červenej posadlosti nariadili “bojovať ako s nepriateľským”?

Jozef A. Mikuš pochádza z rodiny, ktorej korene sú v Krivej na Orave, kde sa narodil 3. júla 1909. Do škôl chodil v rodisku, potom v Trstenej, v Spišskej Kapitule a v Levoči, kde v roku 1929 zmaturoval. Po maturite sa zapísal na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, pričom mal možnosť študovať aj v Innsbrucku a v Dijone. Roku 1934 promoval. Od roku 1935 pracoval na Ministerstve zahraničia Č-SR v Prahe, od 14. marca 1939 v Bratislave na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktorú neskôr reprezentoval najprv ako tajomník Slovenského vyslanectva v Ríme, potom vo funkcii chargé d’affaires Slovenskej republiky v Madride. Po návrate zo Španielska sa stal šéfom protokolu prezidenta republiky.

Po skončení druhej svetovej vojny v apríli r. 1946 ho preverili a pracoval v službách Slovenskej národnej rady, kde mu bol priznaný rang radcu odboru. V tom čase sa aj oženil s Francúzkou Renée Perréalovou z Pregninu, v kraji Pays de Gex, na francúzsko-švajčiarskej hranici. V rokoch 1945 až 1948 bol až tri razy uväznený a keď ho prišla polícia zatknúť po štvrtý raz, tak na Kvetnú nedeľu roku 1948 za dramatických okolností utiekol cez Budapešť a Viedeň do Francúzska. Žil a pôsobil v Paríži. Bol členom Slovenskej národnej rady v zahraničí a politicky gravitoval k federalizačným mienkotvorným zoskupeniam stredo- a východopeurópskej emigrácie. V decembri r. 1951 emigroval s manželkou Renée a dcérkou Izabelou do Spojených štátov amerických a sa usadil vo Washingtone, D.C. Od 1952 do 1958 bol vedúcim kancelárie Slovenskej ligy v Amerike v hlavnom meste USA. Od roku 1959 až do roku 1961 vyučoval históriu na St. John’s University v Jamaica (New York). Pracoval aj ako tlačový korešpondent (1952 – 1957) a ako právny knihovník (1965). Neskôr pracoval ako konzultant a prekladateľ pre Štátny department (Ministerstvo zahraničných vecí USA) vo Washingtone, D. C. (1957 – 1959, 1961 – 1965), kde pôsobil aj ako francúzsky a španielsky tlmočník pre prominentných frankofónnych a hispanofónnych hostí americkej federálnej vlády. V roku 1966 získal licenciát z porovnávacieho práva na George Washington University. Od roku 1967 až do odchodu do dôchodku v roku 1974 sa venoval výlučne akademickému pôsobeniu. Stal sa profesorom európskych dejín a medzinárodných vzťahov najprv na Saint John’s University v Queens (New York) a napokon na Georgian Court College v Lakewood (New Jersey). J. A. Mikuš je jedným z mála Slovákov v zahraničí, ktorí pôsobili na vysokoškolských katedrách.

Počas celej svojej životnej dráhy bol aktívnym členom mnohých odborných, politických a národných organizácií, v rámci ktorých zastával rôzne funkcie.

V roku 1970 sa stal J. A. Mikuš spoluzakladateľom Svetového kongresu Slovákov.

Po smrti svojej manželky Renée, ktorá zomrela 30. decembra 1992 vo Washingtone, sa vrátil na Slovensko do svojho oravského rodiska.

Počet bibliografických jednotiek – monografií, rozpráv, príspevkov, článkov a prekladov Jozefa A. Mikuša – prevýšil niekoľko stoviek. Popri vedeckej práci sa venoval aj publicistike. Ani prvý, ani druhý zväzok Slovenskej bibliografie v zahraničí, ktoré vydal Slovenský ústav v Ríme roku 1967 a 1977, nezaznamenal jeho tvorbu, najmä články v úplnosti. Bola veľmi rozsiahla a dnes ju už len veľmi ťažko možno zreštaurovať. Mikušova personálna bibliografia čaká na zostavovateľa. Zachovať, zmapovať, zhromaždiť a sprístupniť príspevky, ktoré vytvorili slovacikálni autori v zahraničí, zostáva trvalou úlohou “národnej knižnice Slovenska a Slovákov” – či už je v Matici slovenskej, alebo samostatná – a to aj napriek tomu, že pre tento zámer nenachádza v súčasnosti ani primeraný záujem, ani potrebné prostriedky, čím naše národné dedičstvo nenávratne stráca podstatnú časť zo svojej tvorby.

Tu spomenieme iba tituly jeho najdôležitejších monografií, ktoré vyšli buď vo francúzštine, alebo po anglicky, prípadne po nemecky:

Okrem jeho dvoch kníh, ktorými sú Slovensko v dráme Európy a Čo po zastrašovaní – Od politiky moci ku svetovému verejnému poriadku, doteraz po slovensky nevyšla nijaká jeho odborná monografia – nepáčia sa ani “štátotvorným hejslovákom”, donedávna oddane slúživším príšere komunizmu, ani “štátoborným demokratom”, upísaným podvojným modlám “Veľkého architekta” a dúchajúcim do vyhasnutej pahreby čechoslovakizmu.

Jozef A. Mikuš, oravský exulant, právnik, diplomat, historik, politológ, vysokoškolský profesor, ale aj kultivovaný spisovateľ, je nositeľ veliteľskej hodnosti Radu Izabely Katolíckej Španielskeho kráľovstva, laureát Pokála Andreja Hlinku Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), laureát Zlatej cyrilo-metodskej medaily Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (ÚSKI), čestný člen Slovenského ústavu, nositeľ najvyššieho štátneho vyznamenania Slovenskej republiky Pribinovho kríža I. triedy “za celoživotné dielo v oblasti boja Slovákov za štátnu samostatnosť”.

Udelenie štátneho vyznamenania Slovenskej republiky Jozefovi A. Mikušovi nebolo len vyjadrením uznania jednému z najvýznamnejších osobností nášho protikomunistického exilu, ktorý celý svoj život obetoval základnému odkazu našich dejín “Za Boha, za národ, za samostatný slovenský štát”, ale aj významným prejavom dobrej vôle prezidenta a vlády Slovenskej republiky voči Slovákom v zahraničí, menovite americkým Slovákom.

Životná púť “spolutvorcu moderného Slovenska” Jozefa A. Mikuša je púťou pokolenia, ktoré slovenskí otcovia a slovenské matky splodili pre Slovensko, ale ktoré Slovensku nemohlo plne slúžiť. Jeho generáciu, ktorá sa narodila ešte pred prvou svetovou vojnou, sformovalo na troskách rakúsko-uhorskej monarchie zrodivšie sa versaillské Česko-Slovensko, rozpad a zánik ktorého zažila na vlastnej koži, rovnako ako zažila vznik, existenciu a zánik prvej Slovenskej republiky, mocenské obnovenie a zánik jaltsko-postupimského Česko-Slovenska a napokon obnovenie a vznik druhej Slovenskej republiky. Jeho generační súpútnici zažili na Slovensku dve svetové vojny, osem pápežov, dvoch monarchov, troch českých prezidentov, prvého slovenského prezidenta, jedného samozvaného českého prezidenta, ktorý predošlého, slovenského, dal obesiť a spravil miesto piatim robotníckym prezidentom-diktátorom, potom zase českého prezidenta-disidenta a napokon troch prezidentov Slovenskej republiky. A sedem politických režimov: c.-k. monarchiu, Masarykovu demokraciu, Tisov korporatívny autoritatívny štát, Benešovu pseudodemokraciu, ľudovú demokraciu Gottwalda a jeho nástupcov, Havlovu demokraciu a desať rokov slovenskej demokracie, či hrania sa na demokraciu. Zažiť, skúsiť a prežiť také monštruózne -izmy, akými bol v Európe fašizmus, nacizmus a komunizmus, ktorých spoločným menovateľom bol marxizmus, mohli len ľudia pevne zakorenení v kresťanstve, v tom kresťanstve, ktorému postsocialistický moloch, zvaný Európska únia, nevie a nechce prísť ani len na meno, a z našej domoviny chce vyplieniť tisícstoročné “dedičstvo otcov”: vieru v Boha a lásku k svojeti.

Životné ideály Jozefa A. Mikuša v tom najplodnejšom veku skalil “víťazný február”, dobrovoľné vyhnanstvo, exil.

Nebol sám, nebol jediný.

Bol jedným z rojnice.

Akú silnú vôľu, akú hlbokú vieru, aké pevné presvedčenie museli mať Jozef A. Mikuš a tí jeho generační druhovia, ktorí dosiahli plnosť života? Kde sú žriedla, v čom pramenilo ich odhodlanie?

V službe bratom a sestrám – v železných kruhoch slovenskosti.

“Štít bezbranných je Boh a česť!” zvolal v roku 1968 básnik Gorazd Zvonický vo svojich “výkrikoch pri invázii”.

Náš národ prešiel úskaliami dejín len preto, lebo veril v Boha, bránil pravdu, právo a spravodlivosť, lebo koval železné kruhy slovenskosti.

Zlatou niťou života Jozefa A. Mikuša je táto vedomá príslušnosť v reťazci služby bratom.

Výberom z diela Jozefa A. Mikuša vzdávame úctu všetkým slovenským mužom a ženám, ktorí práve v tej “službe bratom a sestrám” utkali “zlatú niť” našej slobody, keď vo vyhnanstve, v žalároch, na šibeniciach vydávali svedectvo o pravde, svedectvo vedomej príslušnosti k železným kruhom slovenskosti.

Keď Jozef A. Mikuš v roku 1948 utekal zo Slovenska, utekal, aby si zachránil holý život. Bez manželky Renée, bez jednoročnej dcérky Isabelle. Odchádzal s rozhodnutím vrátiť sa domov. Z jeho celoživotného života i diela vieme, že sa zamýšľal nad tým, ako vrátiť nášmu národu stratenú dôstojnosť, ako prinavrátiť Slovensku slobodu a štátnu samostatnosť, ako nastoliť v našej domovine demokraciu. A v hĺbke jeho srdca možno ležala rečnícka otázka: “Vrátim sa ešte?”

Slováci si pripomínajú 1. január 1993, pamätný deň nášho národa, ktorému predchádzal 17. júl 1992, 17. november 1989, 30. december 1977, 30. október 1968, 17. apríl 1947, 14. marec 1939, 4. máj 1919, 30. október 1918, 27. október 1907, 4. august 1963, 6. – 7. jún 1861, 19. september 1848. Slovensko je opäť na mape Európy. Je slobodným štátom, samostatnou republikou, lebo väčšina Slovákov si konečne uvedomila pravdivosť Štúrových slov, ktorý už pred poldruhastoročím svojim rovesníkom vštepoval do mysle, že na to, “aby sme mohli obsadiť a zaujať miesto, aké nám podľa našich síl a schopností patrí, musíme sa raz navždy vymaniť spod neznesiteľného cudzieho jarma a získať si štátnu samostatnosť, lebo národ, ktorý je v otroctve, ruky má poviazané, ducha stiesneného a naveky ho ohrozuje nebezpečenstvo, že prvej či neskoršie zahynie”.

Splnil sa nielen sen Jozefa A. Mikuša, ale aj túžba všetkých poctivých Sloveniek a Slovákov ísť “verní sebe, svorne napred”, teda ísť samostatným svojským životom slovenským.

Som rád, že sa aj on dožil chvíle, keď sa začína napĺňať zmysel slovenských dejín, čo nie je nič inšie než “túžba po spravodlivosti”. Pre neho a pre mnohých nás, ktorí sme žili v dobrovoľnom vyhnanstve, lebo sme odmietali slúžiť svetu klamstva, nenávisti a triedneho boja, borba za obnovu ľudskej dôstojnosti Sloveniek a Slovákov a štátnej samostatnosti Slovenska sa stala zmyslom života. Povedané Danteho slovami: prišlo i jemu zanechať všetko, čo ľúbil “s najvrelším citom”. Aj z Jozefa A. Mikuša sa stal beženec, “človek-milión”, ktorý okúsil, “jak chutí chlieb z cudzích rúk” i “ako sa stúpa po schodoch, kde si nevítaný”. On sám najlepšie vie, a s ním i všetci tí, ktorých strašidlo komunizmu zbavilo práva na vlastnú tvár, na slovenský domov, že nebol ani prvým, ani posledným...

Je to jeden z okamihov, keď si človek uvedomuje, či vie, čo je to zázrak. Áno, je to mimoriadny Boží dar: vyhnanci sa vracajú domov, beženci lámu pútnické palice, o ktoré sa opierali cestou Adventom. Jozefovi A. Mikušovi Všemohúci preukázal svoju lásku, lebo len jeho vyvolenci môžu zaživa uzrieť Eden. Áno, toto je deň, čo učinil Pán!

Vrátil sa. Vrátil sa domov. Vrátil sa na Slovensko. Nie je to viac tá krajina, ktorú opúšťal. Zmenilo sa Slovensko. Zmenili sa aj Slováci. Odísť bez nádeje na návrat je bolesť, tú pozná len beženec. “Vrátil sa medzi svojich, a svoji ho nepoznali” – je biblická skúsenosť, ktorú pozná zase len beženec. Beženec, ktorý zažil, dožil sa a zostal… Zotrval na svojom…

Slováci na Slovensku zažili komunistické Peklo, Slováci v zahraničí žili v emigrantskom Očistci. Čaká nás dilongovsky otvorené Nebo.

Na Vianoce roku 1992 Jozef A. Mikuš náhle stratil svoju manželku. Madame Renée. Jej hlas, jej ľudská prítomnosť zostali pre neho už iba dávnou spomienkou. Už nikdy nebudú v Krivej spolu počúvať vtáčí spev, šum stromov, žblnkot bystrej vody, či nežné tóny oravských trávnic... Avšak ani táto strata Jozefa A. Mikuša nezlomila, neotriasla, ani nezmenšila tempo jeho práce a škálu jeho činnosti.

I jemu žalmista predpovedal:

Jozef A. Mikuš mal i má na Slovensku i na celom svete mnoho priateľov, ktorých si získal šľachetnosťou svojho ducha, nezištnou rodoláskou, vľúdnosťou a láskavosťou voči každému, ochotou pomáhať. I ja som jeden z nich.

Jozef A. Mikuš i my, jeho priatelia, vieme, že prínos jeho diela pre celé slovenské národné spoločenstvo plne pochopia a docenia azda len budúce pokolenia Sloveniek a Slovákov, ako to výrečne predpovedal jeho súbeženec pozemským Adventom, básnik Mikuláš Šprinc:

“My sa pominieme, ale ideály krásy, pravdy, dobra, spravodlivosti, ktorým sme žili, ostanú. Pri konečnej žatve nájdu anjeli aj naše snopy a zhromaždia ich do stodoly Božej. … Robili sme všetko z lásky a za lásku sa neplatí.”

S Bohom, pán profesor, dovidenia…

Jozef M. Rydlo